Veríte v lásku?

Autor: Juraj Skačan | 15.8.2007 o 23:05 | Karma článku: 6,79 | Prečítané:  1646x

Dosť jednoducho znejúca otázka... Je však naozaj aj odpoveď taká jednoduchá?

Položili ste si už niekedy otázku, aké to je, stratiť vieru v lásku? Nemyslite pritom na bežne omieľanú všednú zamilovanosť, založenú na telesnosti a na ničom inom. Skôr si skúste predstaviť, že nebesá vám privedú do cesty človeka, ktorého dušu si zamilujete...Nielen na základe jej dobrých vlastností, ale predovšetkým na základe toho, ako sa v blízkosti tejto duše cítite, ako vás zázračne preniká oblak spokojnosti a bezpečia, optimizmu a radosti zo života, keď túto dušu máte pri sebe... Pocit, ktorý neviete slovne vysvetliť ani vecne zdôvodniť, jednoducho ho prežívate... nepostihnuteľný... zvláštny, krásny... upokojujúci. Jednoducho úplná duševná spriaznenosť, ktorá sa nedá opísať, lebo nemá prozaické a logické základy, jej základy sú ukryté v hĺbke duše, kam už ľudský rozum nedosiahne, na mieste, ktoré jestvuje absolútne nezávisle od vonkajšieho, praktického sveta, na mieste, kde vládne božská ľahkosť. Keď cítite, že duša, ktorú tak veľmi milujete, vás vytrháva z doterajšej biedy a zlých návykov, robí vás lepšími a vy ste šťastní, lebo viete, že je to správne smerovanie a že presne tadiaľ ste v hĺbke svojho srdca vždy chceli ísť. Nadobúdate pocit, že toto sa nemôže vyvinúť inak, ako tak, že si so svojou spriaznenou dušou budete najbližší na svete a že spolu budete kráčať životom v ústrety večnému horizontu... Vedeli by ste jej zniesť modré z neba, ba dokonca celé samotné nebo, vedeli by ste pre ňu spraviť veci, ktoré by ste nikdy v živote inak nespravili... Vedeli by ste tomuto človeku dať všetko, seba, celý svoj život... svoju dôveru, snahu, radosť. Pre napredovanie tohto vzťahu by ste obetovali čokoľvek.

Aké to však je, keď človek už nie je schopný takýmto zázrakom veriť? Je to fádne a smutné... je to zúfalé a ubíjajúce... Sklamanie, ktoré mu spôsobí fakt, že sa to celé napokon neskončí tak krásne ako si želal, by sa dalo krájať nožom, tak veľmi sa vtedy zhmotňuje... Miluje, ale nesmie... Ľúbi nadovšetko, ale je to zbytočné... Trýzni sa, lebo neverí, že má inú možnosť. No v tej chvíli naozaj veľmi na výber nemá. Vnútorný boj v ňom spôsobuje zmätok, strach, zúfalstvo... Čo ak stratil človeka, ktorý si našiel spriaznenú dušu v niekom úplne inom? Znamená to pre neho mučiareň, jedovaté šípy v hrudi. Zahmlieva sa mu pred očami, trasie sa mu celé telo, nevidí možnosť úniku. A čo ak ten človek, ktorého naozajstnú blízkosť a bezhraničnú oddanosť už nesmie cítiť, je pre neho zároveň anjelom, ktorý ho ako jediný svojou spriaznenosťou dokázal pozdvihovať k životným pravdám a nekonečným nebesám? Čo ak s dušou, ktorú ľúbi, stráca aj nádej s týmto všetkým spojenú? Čo ak cíti, že tieto zázraky s ním už nikto iný nedokáže? Čo ak vie, že človek, ktorého miluje, je osudovým, najdôležitejším človekom v jeho pozemskom živote? Najdôležitejší človek je predsa len jeden, takých, ktorý vás rozhodujúco ovplyvnia vo vašom životnom napredovaní nie je viac, to by potom tá osudovosť ako dar z nebies nemala význam. Keď však človek vidí, že zostal vnútri sám, že jeho „dar z nebies“, jeho anjel nepatrí jemu, prirodzene stráca dôveru v to, že láska, ktorá pochádza z najhlbších hlbín ľudskej duše, vedie u každého k šťastiu... Zdá sa mu vtedy veľmi nespravodlivá, keď niekomu prináša radosť, inému žiaľ. Ak stratíte dôveru v túto lásku, ktorá znamená viac ako by sa čakalo, ktorá pre vás znamená cestu životom, vtedy sa cítite otrasne a nevidíte nádej, aj keby ste veľmi chceli...

Človek vo svojej čistej podobe je dušou. Duša ho robí tým, čím je, len je zaťažená každodennou praktickosťou a snahou o prežitie, niekedy viac, niekedy menej. V duši je miesto, niekde tam, hlboko, kde sú ľudia spojení s tým, čo rozum nepochopí a zmysly nevnímajú. A to, že človek stratí z tohto radosť, ho robí nešťastným. Ak sa mu milovaná osoba, na ktorú hľadel v prvom rade práve svojou dušou, vzdialila... Vie, že ju nesmie nechať odísť a tak sa snaží pretrpieť tú bodavú bolesť, že nie on je ten, kto je jej najbližší... Nie on je ten, s kým jej je najlepšie... Že nepatrí jemu a on nepatrí jej, aspoň nie tak, ako by si to želal.

Ak niekto verí v reinkarnáciu, možno v ňom žije aspoň malá nádej, že ak mu nie je LÁSKA súdená teraz, tak sa jej dočká v ďalšom živote... Strata dôvery v duchovnú radosť a spätosť dvoch ľudí nie je obyčajnou povrchnou depresiou moderného sveta, v tom mi dáte isto mnohí za pravdu... Bojím sa, že je to skôr „malá“ veľká tragédia...

Ostáva dúfať v zázrak, aj napriek tomu, že ho už nikto veľmi nečaká....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lipšic: Zatýkanie ľudí nie je divadlo, nemožno čakať, že polícia zasiahne každý týždeň

Spochybňovanie spolupracujúcich obvinených považuje za cielené.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Koalícia nám povie, či chce spravodlivosť, alebo pomstu

Lipšic ako prokurátor stále nie je dobrý nápad.


Už ste čítali?