"Ach jaj, som ja ale trápny..."

Autor: Juraj Skačan | 18.9.2007 o 17:47 | Karma článku: 5,00 | Prečítané:  1361x

...alebo inými slovami: situácie, pri ktorých by som sa najradšej zahrabal pod zem :)

Neviem, ako to je... Som sám? Alebo sú takí všetci? Alebo väčšina? Či len výnimky? Niečo mi hovorí, že väčšina ľudí je takých, iba o tom neradi hovoria. Pýtate sa, o čom to tu rozprávam?

No predsa o tom, že som trápny! Dajte si ruku na srdce, asi každý človek už zažil situáciu, že by sa od hanby najradšej prepadol pod čiernu zem. Ak si niekto povie, že nie, tak mu gratulujem! :) Ja som takých situácií zažil neúrekom. Aspoň miliónkrát som si povedal: "no chlapče, teraz si bol ale poriadne trápny!". Alebo možno dva milióny :).

Keď som bol malý chlapec (teda nie že by som bol teraz nejak extra veľký:-), tradovalo sa o mne v rodine, že som... ako to povedať... no smoliar. Aj sa mi sem-tam ušla nejaká ironicky mienená prezývka, ako napríklad "dieťa šťasteny" a podobne... Možno som sa tak narodil, možno som to získal časom, no zaujímavé je, že sa to u mňa zachovalo v určitej miere dodnes. Ak niekto čítal môj článok s názvom "Hlavne, že sa nestratím", ktorý som uverejnil na svojom blogu v roku 2006, isto pochopí, ako to myslím... Stále neviem, či sa mám z tohto daru, ktorý som dostal do vienka, tešiť, alebo radšej ani nie :))).

Spomínam si, keď som ako ešte ani nie 15-ročný prváčik začal chodiť do gymnázia... v triede sa organizovala zbierka peňazí pri príležitosti akejsi triednej aktivity, akej, to si už nepamätám. Ale nešlo asi o nič veľké, keďže sme sa skladali po 10 SK :) Bolo to síce pred 10 rokmi, ale aj vtedy bolo 10 SK malá suma peňazí. Ale k veci. Keď prišiel rad na mňa - Ďurka z druhej lavice, vyplašeného, nerozhodného a plachého, pobral som sa smerom k stolu, kde sedeli dve spolužiačky, ktoré sa podujali vykonávať funkciu triednych pokladníčok. Pri stole som zostal nemo stáť a z očí mi priam kričalo: "Netrápte ma, úbožiačika, veď ja momentálne ani neviem, ako sa volám!". Stál som a čakal... a premýšľal, čo teraz. Z dumania ma vyrušil naliehavo-spýtavý pohľad jednej z pokladníčok. Ja som však nevedel, čo mi ním chcela povedať, a tak som civel aj ja na ňu. Keď sme takto zízali na seba asi 20 sekúnd, nevydržala to a posúrila ma: "No, tvoje meno!" A ja, chúďatko, opantané stresom, som nesmelým hláskom odpovedal: "desať korún..." Tak veľmi som sa hanbil! Vlastne dvojnásobne, lebo okrem prirodzenej hanblivosti som po mojej odpovedi už mal aj ozajstný dôvod hanbiť sa. Ťahalo sa to so mnou až po maturitu ako humorná príhoda. Asi takto som si zo začiatku budoval imidž na novej škole. V USA by už bol zo mňa isto lúzer, súdiac podľa amerických tínedžerských filmov :).

Veľmi časté sú u mňa napríklad aj trapasy v autobuse. Keď som cestoval busom počas strednej školy každé ráno a každé popoludnie, neraz som sa od hanby červenal ako muchotrávka. Napríklad, keď mi ako nič netušiacemu cestovateľovi spadla vlastná školská taška na hlavu. Keď som si ju ukladal hore do priestoru, kam má ísť v autobuse príručná batožina, netušil som ešte, že ostré zákruty bude šofér zvládať v 100 kilometrovej rýchlosti... Šofér tie zákruty zvládol, moja taška žiaľ nie, a tak som sa za rehotu celého autobusu schúlil, aby som sa skryl za operadlo :). Počas inej cesty si to zase odniesla moja pravá ruka... Držal som sa hornej tyče na zadných dverách, a keď sa na jednej zastávke otvorili, zistil som, že mi ruka uviazla medzi dverami a oknom... A nastupovalo asi 10 ľudí. A tak som tam trčal so zaseknutou rukou asi 5 minút. Mal som na nej potom také pekné odtlačky...

V zime sa mi stáva pomerne pravidelne, že pri vystupovaní z autobusu je posledný schodík kritický... Úplnou náhodou autobus zastane vždy vedľa prirodzenej ľadovej plochy. Ja sa vždy snažím pôsobiť dôstojne pri vystupovaní, a tak sa párkrát stalo, že som si ľad nevšimol, a aj som na to patrične doplatil... Áno presne tak, moje dôstojné vystupovanie bolo sprevádzané elegantným pádom na zadok pred zrakmi desiatok ľudí. Ej, ako som sa tomu potešil! :) Ja predsa tak rád bavím ľudí vlastnou nešikovnosťou...

V čase, keď som mal čerstvý vodičák, poznáte to - človek si zrazu pripadá ako ťažký frajer, požičal som si od našich auto a poď ho brázdiť cesty. Na jednej križovatke stála skupinka chalanov a dievčat a tak som si povedal, že zafrajerím... Dal som prednosť všetkým, ktorým som ju mal dať a potom som dupol na plyn s úmyslom odpichnúť sa prudko z miesta aj s príslušnou piskľavou zvukovou kulisou. Nakoniec nebol ani odpich, ani kulisa, motor mi zhasol, a mňa tak hodilo dopredu, že som si takmer spôsobil hrču na čele. Potom som musel pretrpieť tie posmešné pohľady, pokorne znovu naštartovať a pomaly sa vzdialiť :).

Takto by som mohol pokračovať ešte dlho a uviesť ešte mnoho príkladov, ako napríklad, keď sa zakokcem v najnevhodnejšej chvíli, keď sa potknem na chodníku o malý hrbolček, ktorý tam určite úplne zákerne číha len na mňa, keď v obchode vyberám tyčinku z regála a pritom sa ďalších 20 zosype s rachotom na zem, keď zaspím v autobuse alebo vo vlaku a zobudím sa s otvorenými ústami, keď na prijímačkách na univerzitu, odbor nemecký jazyk, rozprávam asi 10 sekúnd po anglicky, alebo keď zistím o 10-tej dopoludnia, že pri rannom obliekaní som si zabudol zapnúť zips na nohaviciach (hihi :-))). A aby som nezabudol - nesúvisí to už so smolou, ale s trápnosťou áno: ja z duše nenávidím svoj hlas zaznamenaný kamerou alebo nejakým iným rekordérom. Zniem tam ako nejaký blb. A nikdy sa nepoučím, keď niekto natáča, kecám a kecám tak, že sa mi huba nezastaví (prepáčte za výraz) a keď to potom pozeráme, hanbím sa ako pes a zapchávam si uši. Teda, keď sa tak nad tým zamyslím, ja ani svoj výzor na videu nemám rád.... No jednoducho som celý trápny :).

Ktovie, prečo som obdarený takým zvláštnym zmyslom pre smolné situácie a trápne chvíľky... Určite to má nejaký význam, ako aj všetko iné má svoj význam... Možno to raz zistím... Alebo pri mojej smole možno ani nie... ;-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lipšic: Zatýkanie ľudí nie je divadlo, nemožno čakať, že polícia zasiahne každý týždeň

Spochybňovanie spolupracujúcich obvinených považuje za cielené.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Koalícia nám povie, či chce spravodlivosť, alebo pomstu

Lipšic ako prokurátor stále nie je dobrý nápad.


Už ste čítali?