Moje dnešné darovanie krvi

Autor: Juraj Skačan | 5.11.2007 o 10:34 | Karma článku: 4,36 | Prečítané:  1100x

Dnes som urobil dobrú vec. Daroval som niekomu svoju krv. Teda vlastne 400 ml z nej, pochopiteľne nie všetku...

Je to celkom dobrý pocit. Nezamýšľam sa konkrétne nad tým, ako niekomu moja krv možno pomôže v ťažkej chvíli, ten dobrý pocit je vyvolaný skôr tak všeobecne, s vedomím, že som poskytol svoju krv niekomu, komu bude užitočná, že som urobil niečo, čo mne neprináša vlastne žiadny hmotný úžitok, no inému môže. Snáď...

Aj keď, aby som zase úplne neklamal: tak trochu hmotného úžitku to prinieslo aj mne :). Totiž, vždy keď tam tak sedím a v žile mám napichnutú tú hrubú ihlu, tak mám pocit, akoby sa mi do krvi vylučoval nejaký hormón alebo čo, ktorý ma núti usmievať sa :))))). Myslím to vážne, je to pravda a aj sa za to trochu hanbím... Keď sa tam tak škerím... musím sa ovládať a krotiť svoje úsmevy, aby si o mne nepomysleli nič čudné. Ale keď ja za to nemôžem... Keď mi stiahnu rameno v dolnej časti bicepsu páskou a krv sa mi začína hromadiť medzi predlaktím a ramenom, cítim sa, ako by mi začínalo byť tak nejak inak... No a keď mi potom vpichnú do žily aj ihlu, pripadám si, akoby mi vpichli nejakú opojnú látku... Ide mi do smiechu! Tá fáza odberu, kedy mi prechádza ihla pokožkou, ma úplne fascinuje a čumím na celý akt od začiatku až do konca. Ale to moje zvrátené nutkanie na úsmev si nejako logicky neviem vysvetliť... Uvedomujem si, že voľný priebeh tomuto nutkaniu dať nemôžem, niečo mi našepkáva, že by som asi vyzeral trochu nepríčetne, a tak sa iba premáham a tvárim sa štýlom: "Ja nič, ja muzikant..."

Sestričky sa ma zvyknú pýtať, či som ok, či mi je dobre, či nechcem čaj alebo kávu, a ja neviem, ako ich mám svojím výrazom tváre presvedčiť, že je všetko v úplnom poriadku. Klepkám si prstami o sedačku, aby som pôsobil uvoľnene, obzerám sa, aby som ukázal, že mi nič nie je a že to zvládam natoľko, že ma zaujíma aj moje okolie, tvárim sa flegmaticky, aby som pôsobil dojmom, že veď toto nie je nič a že ja som predsa zažil iné veci ako nejaký odber... No moja mimoverbálna komunikácia so sestričkami akosi nezaberá a stále mám, pocit, že majú o mňa strach, že sa boja o to, aby mi nebolo zle. Aj dnes, keď som vstával z kresla, išli ma všetky chytať a opakovali mi: "Pomaly, pomaly...". No ja, so svojou urazenou mužnosťou, som sa im tak nežne vytrhol so slovami, že to zvládam a že mne také veci nevadia... Na dôkaz toho som vyskočil z kresla akoby som iba oddychoval a pevným krokom som odkráčal preč - na kávu. Už som sa ich chcel opýtať, či vážne vyzerám na odkväcnutie, pretože sa tak vôbec necítim a síl mám dosť, možno ešte trochu aj na rozdávanie, ale nakoniec som to nechal tak. Ja viem, že je to ich práca a musia sa uistiť, že je všetko v pohode. Len sa mi zdalo, že majú o mňa väčšie obavy, ako by som očakával... A ja som chcel pôsobiť tak samostatne a suverénne :P.

Už len dúfam, že tie moje herecké výkony konečne aspoň trochu zabrali a nabudúce sa budú sestričky ku mne správať ako k starému ostrieľanému darcovi :-D.

Aby bolo jasné - nechcem týmto všetkým povedať, že darovať krv chodím preto, aby som sa bezdôvodne usmieval alebo aby som sestričkám dokazoval svoju statočnosť, ale preto, že to chcem podstúpiť z iných dôvodov. Myslím, že je každému jasné, z akých a nevyžaduje si to ďalšie vysvetlenie, veď je to úplne prirodzená vec a jej zmysel je tiež úplne prirodzený. Veď už antický filozof Empedokles stotožňoval krv s ľudským rozumom a tvrdil, že krvou človek poznáva. Netvrdím, že to je takéto jednoduché, no ide o to, že už on v minulom letopočte intuitívne vytušil, aká je krv dôležitá a že to nie je len tak nejaká tekutina. Síce moja krvná skupina nie je, čo sa týka zaradenia, nejak obzvlášť vzácna (B-éčko ;-), ale z hľadiska princípu, ktorému darcovstvo krvi podlieha, je isto rovnako vzácna, ako všetky ostatné.

Idem si dať asi za pohárik červeného vína, na doplnenie červených krviniek... Totiž v prvom momente, keď som uvidel, že v tom odbernom vrecku je už takmer pollitra mojej drahej krvi, trochu som sa zľakol a chcel som okolostojacich poprosiť, aby mi niečo aj nechali a poprípade mi nejaký ten mililiter aj vrátili naspäť :))).

Tak ja teda idem na to víno... keby si chcel niekto náhodou so mnou pripiť, napríklad na mňa a moju statočnosť, nech sa páči! nazdravie :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lipšic: Zatýkanie ľudí nie je divadlo, nemožno čakať, že polícia zasiahne každý týždeň

Spochybňovanie spolupracujúcich obvinených považuje za cielené.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Koalícia nám povie, či chce spravodlivosť, alebo pomstu

Lipšic ako prokurátor stále nie je dobrý nápad.


Už ste čítali?