Zvieracia ľudskosť

Autor: Juraj Skačan | 17.12.2007 o 23:33 | Karma článku: 9,90 | Prečítané:  2322x

Názov môjho článku vo vás možno vyvoláva kadejaké čudné asociácie, ale uvediem to hneď na správnu mieru: nepripadajú vám zvieratá z času na čas až príliš ľudské? Neviem, do akej skupiny ľudí patríte, ale mňa vedia zvieratá veľmi potešiť, ba dokonca svojou nepochopiteľnou ľudskosťou občas aj dojať.

Pred pár týždňami som kráčal v pondelok ráno z domu smerom k autobusovej zastávke, keď som periférne zaregistroval, že niečo spadlo zo strechy domu po mojej pravej strane na zem. Meškal som, a tak som tomu spočiatku žiadnu priamu pozornosť nevenoval, no potom sa to čudo začalo po zemi pohybovať, zbystril som teda pozornosť a uprel som oči na trávnatú plochu po mojom boku. To čudo, čo sa zviezlo zo strechy, bola nádherná veľká ryšavá veverička. Usmial som sa na ňu a už som sa chcel ponáhľať ďalej, keď som si všimol, ako ma pozoruje. Nerozbehla sa ozlomkrky niekam preč, ale pomaly vyliezla na plot a pozerala sa na mňa. Ja na ňu tiež. Pripadala mi taká pôvabná a krásna, že som sa zabudol aj ponáhľať. Oslovil som ju (ja zvieratá zvyknem oslovovať :) a podišiel o krok bližšie. Asi som ju veľmi zaujal, lebo až po chvíli sa vydala svojou cestou. Mal som pocit, akoby premýšľala, kto vlastne som. Doteraz mi však nie je jasné, čo robila na tej streche, keď naokolo neboli stromy.

 

V polovici novembra som kráčal nočnou Nitrou. Padali prvé mokré snehové vločky, keď ma zrazu upútal zvuk, ktorý zvyknem počuť v lete. Prechádzal som okolo stromu, v korune ktorého sedel nejaký vták a spieval tak pekne a bezstarostne, akoby bola teplá júlová noc. Nikdy predtým som nič také nezažil. No veľmi ma to potešilo.

 

Nikdy nezabudnem, ako ma raz dojala naša mačka. Dostala sa k nám úplne náhodou, keď bola ešte mláďaťom... Bola zima, Vianoce predo dvermi, sneh sa chumelil a bolo veľmi chladno. Sedela pred našimi dverami, a mne sa jej tak uľútostilo, že som ju vzal na ruky, vložil do košíka, dal jej teplého mlieka a ešte niečo pod zub. O chvíľku mi od dojatia vyhŕkli slzy, pretože mi bola tak veľmi vďačná, že ako som ju pohladil, začala mi plná vďaky jemne otierať svoj ňufáčik o ruku. Bolo to také milé... No a odvtedy je naša. Mal som skvelý pocit... akoby som zachránil jeden zvierací život.

Ešte si spomínam na jeden prípad, kedy ma veľmi milo prekvapila a dojala až k slzám: v lete sme sedeli s príbuznými vonku na terase, a pri stole ležala v košíku naša mačka aj s dvoma novorodenými, asi trojdňovými mačiatkami. Predtým sme mali tieto mačacie bábätká na kolenách a hrali sa s nimi, no mysleli sme si, že snáď už potrebujú aj jesť, a tak sme ich teda vložili k ich mame do košíka. Ako sme sa tak rozprávali, mačka vyskočila z košíka, chytila jedno z mačiatok do papule, vybrala ho z košíka a priniesla nám ho k nohám. Nikto sme nechápali, predsa mačky si svoje mladé vždy urputne bránia a nikoho k nim nepustia, nie aby ich ešte ľuďom ponúkali. Naša milá mačka však na podobné úvahy zjavne nedbala a keď sme mačiatko, ktoré nám priniesla, vzali do náruče, rozbehla sa po druhé. Schytila ho a priniesla ho tentokrát k mojim nohám. Vďačne som si ho privinul a mačaciu mamu som dojato pohladil po hlave. Predstavte si, ona si nejakým spôsobom všimla, ako sa k malým správame a keď videla, že sa k nim správame s láskou, rozhodla sa, že nám ich prinesie, aby sme sa s nimi ešte pohrali, keďže sa práve prebudili a zostali veľmi nepokojné. Keď sme už mali obe mačiatka na kolenách, vyskočila tam aj ich mama, ľahla si medzi ne a zostala tam spokojne ležať. Bolo to pekné a tak veľmi som si vážil jej dôveru, aj keď je to „iba" dôvera zvieraťa.

Doteraz je veľmi naviazaná na ľudí a takú povahu zdedili aj jej malé. Jedno zmenilo neskôr svoj domov, druhé sme si nechali. Bolo ako plyšový macík, ešte som nikdy krajšie mačiatko nevidel. Dorástlo a stále mu zostala tá detská tvárička. A malo strašne rado ľudí, hlavne nás z rodiny. Bolo veľmi oddané. Žiaľ nešťastne a tragicky nás opustilo prednedávnom. Všetci veľmi smútili, akoby odišiel člen rodiny, a ako tak naša mama s hlavou v dlaniach plakala, naša milá mačka, ktorá práve prišla o dcéru, sa vrhla k jej nohám a začala ju utešovať mňaučaním a túlila sa k nej... Mal som silný pocit, akoby sa rozhodla naozaj mamku utešiť... Akoby sa jej chcela odvďačiť za to, ako jej mamina pomáhala v ťažkých chvíľach jej vôbec prvého pôrodu. Vtedy sa jej vraj tak vďačne pozerala do očí, že sa z nich dalo čítať „ĎAKUJEM". Bol to taký ľudsky úprimný pohľad, že mamina to nevedela pochopiť, ako je to možné a iba ju pohladila...

 

Nech si vraví kto chce čo chce, toto nie sú náhody, ale zázračná skutočnosť. A nikto mi môj názor nevyvráti! :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Matovič skokan mesiaca, Kiska nestúpa

Decembrový prieskum prekvapil najmä pri OĽaNO.


Už ste čítali?