reklama

Hlavne, že sa nestratím!

Vlani v lete sa mi pošťastilo, ako mnohým iným zárobkuchtivým slovenským študentom, letieť za Veľkú mláku. Klasika - celé leto som robil v zábavnom parku na pláži v jednom „fast“ foode. Ako druhý džob som si našiel prácu housekeepera v hoteli. Tí, ktorí ste už skúsili letnú prácu niekde v zahraničí, to určite poznáte: 12 až 15-hodinová makačka denne, s výnimkou jedného voľného dňa – piatku. A tak si človek myslí, že keď to všetko prejde, už bude dobre a všetko pôjde ako po masle...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Vlani v lete sa mi pošťastilo, ako mnohým iným zárobkuchtivým slovenským študentom, letieť za Veľkú mláku. Klasika - celé leto som robil v zábavnom parku na pláži v jednom „fast“ foode (aj keď, vzhľadom na to, že som tam bol zamestnaný ja a vzhľadom na moju schopnosť „rýchlo“ sa priučiť novým veciam, by som to hlavne počas prvých troch týždňov premenoval na slow food...). Ako druhý džob som si našiel prácu housekeepera v hoteli, ale až po útrapných stretnutiach s americkými jehovistami, ktorí vlastnili snáď polovicu všetkých hotelov v meste a vypytovali sa ma na kadejaké zaujímavosti (napr. či som sa už niekedy znovuzrodil... Keď som zistil, že moja záporná odpoveď vyvoláva zakaždým siahodlhú prednášku o výhodách znovuzrodenia, zmenil som taktiku a na podobnú otázku o tom, či som sa už znovuzrodil, som odvtedy odpovedal, že tuším vlani...).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tí, ktorí ste už skúsili letnú prácu niekde v zahraničí, to určite poznáte: 12 až 15-hodinová makačka denne, s výnimkou jedného voľného dňa – piatku. A preto si isto viete predstaviť, ako som sa tešil na 18. september. Mali sme totiž naplánované, že v tento deň pôjdeme do Atlantic City, kde prespíme a nasledujúci deň sa pohneme do New Yorku, kde zostaneme do 21. septembra, teda do dňa nášho odletu. Na tento rozlúčkový výlet som sa fakt veľmi tešil.

Lenže hneď v deň „D“ sa dostavil prvý „úspech“- kvôli kamarátkiným problémom s odmenami v jednom zamestnaní sme museli od Atlantic City upustiť, tak sme odišli o deň neskôr priamo do N.Y.C. Povedal som si: nevadí, veď aspoň neminiem všetky peniaze v nejakom kasíne...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napriek všetkým možným katastrofickým scenárom a názorom, ktoré mi opisovali toto mesto ako skládku odpadu a debilov, sa mi v New Yorku páčilo, teda až na nejaké nedostatky...

Ako napríklad keď som sa v noci (konkrétne bola asi hodina po polnoci) pobral z centra Manhattanu do hotela, lebo som už nevládal stáť na nohách. Dohodli sme sa, že ostatní prídu za mnou trochu neskôr... Chyba! Teda hlavne moja... Ak by som bol schopný aspoň trochu sa prebrať, tak som si mohol všimnúť taký nepodstatný detail, že v metre nastupujem do vlaku, ktorý nejde ďalej po Manhattane na Upper West Side, kde sme mali hotel, ale na strategickej križovatke odbočuje cez rieku na východ smerom do Queensu... Ale videl som tak najďalej asi meter pred seba, a tak uznajte, že nejaké blbé nápisy v metre moju pozornosť až tak veľmi neupútali... Aby som to nemal až také ľahké, tak som počas cesty tak trochu zaspal, len tak, pre istotu... Zobudil som sa po nejakom čase s tým, že názvy staníc, ktoré sa mi mihali pred očami, mi nejako nechceli byť povedomé... Tak som vystúpil na najbližšej stanici, reku aby som sa nedostal až do Bronxu, ktorý bol asi o desať zastávok ďalej, ako hotel. Stále som bol totiž v domnení, že som v správnom vlaku a na správnej dráhe metra. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som hodil očkom na cestovný plán na stene a zistil som takú srandovnú vec – vraj Vitajte v Queense...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo mi najskôr trochu do smiechu a ponadával som si do blbých magorov, dobrá nálada ma však prešla, keď sa v podzemí začali rojiť ako nejaké krty rôzne pochybné indivíduá... Na ulicu som sa radšej ani neodvážil vyjsť. Tak si ma predstavte: v jednej ruke kľúč, pripravený na prípadné pichnutie do ľavého oka nejakému nezbedníkovi, ktorý by bol príliš doterný a v druhej pero, ktorého cieľom malo byť pravé oko (netuším však, ako som si vlastne predstavoval sebaobranu s využitím modrého reklamného pera, ktoré sa mimochodom ani nedalo zatvoriť...). Takto vyzbrojený som čakal na ďalšie metro, ktoré by šlo opačným smerom a vzalo ma späť. Dočkal som sa asi po hodine, keďže v noci je hustota spojov o čosi menšia... Vystúpil som niekde pri Empire State Building, čo bolo do hotela ešte poriadne ďaleko. Už som sa neodvážil čakať na ďaší dopravný prostriedok,lebo by som sa ho možno ani nedočkal. A tak, poď ho peši. Zablúdenia som sa nebál, newyorské ulice sú všetky navzájom kolmé a prehľadné. Keď som sa dotackal asi o pol piatej v noci polomŕtvy na hotel, ostané osadenstvo už zalarmovalo recepciu. Keď som sa zjavil vo dverách, najskôr sa všetci na mňa asi päť minút bez slova pozerali, a ja, spotený, červený v tvári, so stokilovými závažiami na nohách, som sa doplazil k posteli a bezvládne som sa na ňu hodil. Keď sa ostatní spamätali a tak trochu výchovne sa ma opýtali „Kde si bol?!?!?!“, odpovedal som im s kľudom Angličana, vraj „V meste.“ A tým to bolo vybavené. Viac sa nepýtali. Asi som vyzeral dosť úboho, tak ma nechali na pokoji. Ako som sa dostal do sprchy, si už vôbec nepamätám a neviem ani to, ako je možné, že som sa z nej vrátil živý a zdravý, veď som sa mohol kľudne aj utopiť! No a po sprche si už nepamätám vôbec nič.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj napriek takýmto trapasom, ktoré sú u mňa inak na dennom poriadku, plánujem sa ešte v budúcnosti do New Yorku pozrieť. Snáď sa nám už nestane, že si necháme všetku batožinu (cca 5-6 kufrov) tesne pred odletom na jednej strane turniketu, pričom my sme sa už nejako záhadne dostali na druhú stranu... Netreba vám hovoriť, že naspäť sa nedalo prejsť... Pre škodoratostných podotýkam, že tentokrát som v tom nemal prsty, naopak, chcel som to ešte v poslednej chvíli zachrániť. Trvalo nám asi trištvrte hodinu, kým sme našli cez podzemno-pozemné bludisko tunelov a schodísk cestu späť k svojim batohom. S tým, že do do odletu zostávalo niečo cez 45 minút... Veď sranda musí byť. Lietadlo sme stihli asi takým štýlom, že sme prešprintovali check-inom ako poslední zhruba za 3 sekundy, počas ktorých stihol ten pán za pultom vtipne a sucho poznamenať, že to sme mohli prísť aj skôr... To by ma teda nenapadlo. V lietadle sme ešte dobre vynadali letuške, ktorá nás posadila inde, ako sme mali na letenkách a ktorá mi chcela z lietadla vyhodiť jeden kufor, ktorý bol vraj navyše a proti pravidlám. Ale ja som ho chránil vlastným telom, tak si nepomohla... Obetavosť nadovšetko.

Priznám sa, celkom mi odľahlo, keď sme pristáli na európskej pôde... Ktovie prečo. ;-)

Juraj Skačan

Juraj Skačan

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som dosť melancholický človek, žiaľ už nevyliečiteľne... S túžbou niekam smerovať. Zoznam autorových rubrík:  PoviedkyViac-menej reálna fikcia...FotoSlávne miesta sveta mojimi očaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu